Slovak Czech English German Polish

Piatok, 15. januára 1999

Tebe je ľúto ricínovníka, pri ktorom si sa nenamáhal a ktorý si nepestoval, ktorý za noc vyrástol a za noc zahynul; a mne nemá byť ľúto Ninive, veľkého mesta? Milosrdenstvo? Áno, ale milosrdenstvo patrí tomu, kto si ho zaslúži. Milosrdenstvo je pre zbožného, keď sa potkne. Tak uvažuje prorok Jonáš na stránkach Starej zmluvy, či farizej Šimon v Novej zmluve. Obaja veľmi dobre vedia, ku komu by Boh mal byť milosrdný a ku komu nie. Podobne si to často myslíme i my a úplne rovnako to hovoria ľudia, ktorí s Bohom vo svojom živote nepočítajú: - milosrdenstvo a odpustenie má svoje hranice. Ale Božia odpoveď Jonášovi, ako i Ježišova odpoveď Šimonovi nám ukazuje, že je to úplne inak. Božie milosrdenstvo nie je obmedzené iba na niektorých, ale týka sa všetkých. Bohu záleží i na človeku s veľmi zlou povesťou. On túži po našej láske a najvrúcnejšia láska vyrastá práve z vedomia, ako veľmi nám Boh odpúšťa. Boh nerád trestá. Záleží mu i na tom najposlednejšom hriešnikovi. Chce ho zachrániť. Chce, aby sa odvrátil od zlej cesty a prežíval svoje dni v pokoji. Preto rád preukazuje milosrdenstvo každému, kto koná pokánie. Preto k nám poslal svojho Syna. Preto sa Ježiš ujímal hriešnikov. Jonáš i Šimon posudzovali, kto je dobrý a kto nie je dobrý. Kto je hodný a kto nie je hodný. Boh nám však ukazuje, že nikto nie je hodný. Všetci sme dlžníkmi. Kto si to uzná, tomu Boh neodoprie svoje milosrdenstvo.