Slovak Czech English German Polish

Sobota, 06. februára 1999

Vskutku som sa dívala na toho, ktorý ma vidí. Jeden profesor teológie mi rozprával príbeh z detstva. Bol synom farára. Na jednom dlhom zasadnutí konventu si spolu so sestrou krátili chvíle rôznymi zábavkami a zbojstvami. Stále mal však pocit, že by to nemali robiť, stále cítil na chrbte niečí pohľad. Nebol to otec – farár, ale „oko“ nad oltárom. (Túto maľbu máme vo viacerých našich kostoloch a predstavuje Boha, ktorý všetko vidí.) Deti sú naozaj veľmi vnímavé a len u málo dospelých možno pozorovať takú vážnosť, voči pozorovaným veciam a úprimnú, čistú vieru. Pán Boh vidí viac, ako len nejaké nevinné detské šarvátky. K nim je určite veľmi zhovievavý. Vidí naše každodenné konanie a myšlienky, ktoré nás k činu vedú, dokonca aj pohnútky k myšlienkam. To nie je len veľký výkričník pre náš život a nie je to len hrozba, s ktorou sa niektorí ľudia oháňajú. Je to radostné posolstvo, v ktorom nám Duch Boží oznamuje, že sa nemusíme snažiť pretvarovať sa a na niekoho sa pred Ním hrať. Nemíňajme svoju energiu pred Ním na herectvo. On nás pozná a nechce nás trestať, ale meniť, spraviť z nás svojich nadšenejších a lepších učeníkov. Nesnažme sa pred Ním obaliť sa maskami, zhoďme ich, aby sme mohli s Jeho pomocou objaviť, kto sme a tak byť na radosť blížnym i sebe.