Slovak Czech English German Polish

Streda, 10. novembra 1999

Hospodin vyslyšal náš hlas, videl našu biedu, našu námahu a náš útlak. Pisateľ starozmluvného textu nepoznal frázu, ktorú často vyslovujeme my o histórii ako učiteľke života, no sám učil tých - v prítomnosti žijúcich - pamätať na udalosti predkov a opakovať ich v chvíľach obetovania z prvotín všetkých poľných plodín. Radostné ďakovanie za úrody v prítomnosti bolo spojené spomienkami na chudobu otcov, na ich putovanie, Hospodinovo vyslobodenie a sprevádzanie do krajiny, na ktorej teraz pôda prináša úrody. Vďační synovia boli učení spomínať praotcov a aj za nich (akoby spolu s nimi) vyznávať vieru a jej skúsenosť: keď bolo s nami zle, Boh vyslyšal a vykonal všetko v náš prospech. A Pán Ježiš nás učí v každej forme biedy, prenasledovania, znášania protivenstiev, nestrácať pôdu pod nohami, nech od Boha vzdialení (neveriaci) akýmkoľvek spôsobom na nás dorážajú. Nepýtať sa “prečo?”, ale trpezlivo (to nie je nečinnosť!) čakať a zasa zakúsiť Božie vyslyšanie, áno obdržať bohatstvo blahoslavenstva, ktoré nabáda vyznávať hymny viery, vďaky a radosti, že nás Boh nikdy neopustí.