Slovak Czech English German Polish

Streda, 08. decembra 1999

Dielu svojich rúk už nepovieme: Bože náš! Je možno zbytočné zdôrazňovať, ako si ľudia zakladáme na sebe. Čo dokážeme, ako nás ľudia berú, čím druhých ohúrime, ako nám dobre padne drobná lichôtka. Ješitný človek. Ale komu z nás to vtedy napadne. Akí sme len úbohí a malicherní, keď si nevidíme od nosa. Keď nevidíme, koľko je šikovnejších, vzdelanejších a vzácnejších ľudí – hodnejších od nás. Ale aj tí môžu byť podobní. Vidieť seba. Podľa toho by každý z nás mal pred sebou nosiť zrkadlo a pozerať sa stále na seba. Aby sme pritom pozeraní riadne vrazili do stĺpa či dobre zakopli, aby sme hneď prestali byť namyslencami. Už ste postavili dom? Máte nové auto? Komfort na dnešnú dobu? Neviete, čo vám ešte chýba? – Možno robot, ktorý by vám otváral dvere do domu a pekne vás privítal. Lebo ste stratili kontakt s tým, čo dáva zmysel života.