Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 02. marca 2000

Bože, aká vzácna je tvoja milosť! Ľudia sa utiekajú do tône tvojich krídel. Mnohé veci vo svojom živote berieme ako samozrejmosť. Samozrejmé je, že som ráno vstal, samozrejmé je, že mám čo jesť a ešte všeličo iné je pre mňa samozrejmé. A zrazu, keď sa mi toho „samozrejmého“ nedostáva, tak som prekvapený a pýtam sa, čo sa deje. Ako veriaci človek však aj na tie bežné veci môžem pozerať ako na zázrak. Nie je až také isté, či sa ráno prebudím. Veď nevieme dňa ani hodiny, kedy sa postavíme pred Boží trón. Ani zdravie či postavenie nie je až také isté, ako sa zdá. Veď človek sa zo dňa na deň môže stať bezvládnym, chorým, odkázaným na pomoc druhým. Mohlo by sa azda zdať, že keď nič v ľudskom živote nie je isté, tak život človeka je iba slepá hra osudu, že človek je podobný malej lodičke, zmietanej búrkami a vlnobitím. No i v takejto situácii máme pevný bod, na ktorý sa môžeme upnúť. Je to Boh, ktorý nás ochraňuje pod svojimi krídlami. On sa o nás stará a z Jeho milosti môžeme mať a máme všetko potrebné pre svoj život. Preto Mu za všetko vzdávajme vďaky, nielen za veľké veci a zázraky. Ďakujme Bohu aj za tie najbežnejšie veci. Ďakujme Mu za každý nový deň, do ktorého sa prebúdzame, lebo aj to je možné len vďaka Jeho milosti.