Slovak Czech English German Polish

Utorok, 21. marca 2000

Hospodin posúdi končiny zeme, dá silu svojmu kráľovi. Čakanie nie je nič obľúbeného a obvykle sa z neho nijako netešíme. Väčšina ľudí považuje čakanie za stratu času. Možno preto, že celý náš spôsob života nám vlastne hovorí: „Tak do toho! Rob predsa niečo! Ukáž, že niečo vieš! Čo tu len tak sedíš a čakáš!“ Pre mnohých z nás predstavuje čakanie suchú púšť medzi tým, kde sme a kde by sme chceli byť. A to sa nám nepáči. Chceme sa z tejto situácie dostať preč tým, že sa pustíme do nejakej činnosti. V konkrétnej situácii našej doby je čakanie o to horšie, že sme plní strachu. Ľudia sa boja vnútorných citov, boja sa druhých ľudí, boja sa budúcnosti. Pre ľudí plných strachu je čakanie ťažké. Keď sa totiž bojíme, chceme sa dostať preč z miesta, kde sme. Ak však nemôžeme uniknúť, začneme miesto toho bojovať. Mnoho našich ničivých skutkov pochádza zo strachu, že sa nám stane niečo zlého. Tu sú korene útočného postoja k druhým. Ľudia, ktorí žijú vo svete strachu, budú oveľa skôr reagovať agresívne, nepriateľsky a deštruktívne, než ľudia, ktorí sa až tak neboja. Čím viac sa bojíme, tým ťažšie je pre nás čakať. Ľudia, ktorí čakajú, dostali sľub, ktorý im umožňuje čakať. Dostali niečo, čo v nich rastie ako semienko. A to je veľmi dôležité. Môžeme čakať, iba keď čakáme na niečo, čo už vlastne začalo. Čakanie teda nikdy nesmeruje od ničoho k niečomu, ale vždy od niečoho k niečomu viac. Čakanie je aktívne. Ľudia v Písme, ktorí čakajú, vedia, že to, na čo čakajú, vyrastá zo zeme, na ktorej stoja. Tajomstvo čakania spočíva vo viere, že semienko už bolo zasiate, že sa už niečo začalo. Postoj čakania nám umožňuje byť ľuďmi, ktorí dokážu žiť vo svete plnom chaosu a pritom duchovne prežiť. (Henri J.M. Nouwen – Cesta čekání, cesta pokoje, cesta moci)