Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 17. apríla 2000

Až dokedy sa budeš zdráhať pokoriť sa predo mnou? Faraón nemal na to, aby sa stíšil pred mocou a slávou jediného Boha. Nie, nemal na to, lebo na to nechcel mať. Toľko tvrdých rán na Egypt a Egypt s faraónom na čele mlčí, akoby nič nepočul, akoby nič nevidel. Ani nepočul, preto ostal hluchý; ani nevidel, a preto ostal slepý, naveky bez nádeje. Čo je hroznejšie? Hospodinove egyptské rany (človeku sa až dych zatajuje: svätý láskavý... a z Jeho dopustenia také rany)?! Alebo vari ešte hroznejšie faraónovo zdráhanie. Hrozné je, keď človek nezohne kolená pred tým Jediným. V tom sklonení na počiatku tichého týždňa si máme uvedomiť skutočnosť, že nad nami, medzi nami je ten jediný Boh a Jeho vôľa zachrániť. Iste chcel zachrániť aj faraóna, no keď mlčal, neprijímal záchranu – kvôli budúcemu Izraelu, aby videl moc svojho Boha – ukazuje cestu rán. Boh lásky vie aj udrieť, nakoniec zvíťazí láska. Aj na kríž putujúci Ježiš preklial figovník, prevolal farizejom a zákonníkom „beda“!, že mali len lístie, ale na lotrovo „rozpomeň sa na mňa“ odpovedal „budeš so mnou v raji“. Kto chce na Veľký piatok počuť tiché slovo „dokonané“, ten nemôže vo faraónovej zatvrdilosti ostávať v póze pýchy, nezáujmu. To vyskúšali milióny, že nemožno ostávať v stave pýchy. A práve toľkí majú skúsenosť, že sklonenie sa v požehnanom údive nad zachraňujúcou mocou jediného Boha zapcháva ústa k volaniu „prečo ďalšia rana?“ Lebo srdce chce spievať hlasitý žalm vďaky za milosť, za to miesto v nebesiach.