Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 03. júla 2000

Ochotne ti budem obetovať a velebiť tvoje meno, Hospodine, lebo je dobré. Ku brehu rieky Gangés v Indii kráčala mladá žena. Na rukách niesla jedno zo svojich detí – ťažko postihnuté, okolo nej cupitalo druhé – krásny zdravý malý chlapček. Táto žena išla obetovať svojmu Bohu jedno zo svojich detí. Po chvíli sa mladá žena vracala naspäť a na rukách niesla svoje postihnuté dieťa. Zhrozený pozorovateľ tejto situácie ju pristavil a spýtal sa: „Keď si už musela obetovať tak nezmyselne jedno zo svojich detí, prečo si obetovala to krásne a zdravé?“ Žena nechápavo pozrela na pýtajúceho sa a odpovedala mu otázkou: „A ty dávaš svojmu Bohu to najhoršie a nie to najlepšie, čo ti On dal?“ Židia museli obetovať vždy ten najlepší kus zo svojho dobytka. Nedovoľovalo sa obetovať niečo nedokonalé, poškodené. - Náš nebeský Otec nám dal to najlepšie a najdrahšie – svojho Syna Ježiša Krista! A čo dávaš Pánu Bohu ty, brat, sestra? Nie sú to len zbytky, zostatky všetkého toho, čo si mohol z Božej lásky prijať? Dávame naozaj svojmu Bohu ako obeť našej lásky to najlepšie, najvzácnejšie, čo nám bolo dané? Dali sme teda Bohu svoj celý život? Odpovedať si môže a musí každý z nás sám!