Slovak Czech English German Polish

Piatok, 08. septembra 2000

Ten, kto zakrýva svoje previnenia, nebude mať úspech, kto však ich vyzná a opustí, dôjde milosrdenstva. My hriešnici žijeme len z Božieho milosrdenstva. Duch Boží nás usvedčuje z hriechov a vedie nás k pokániu. Hriechy môžeme začas skrývať pred ľuďmi. Nie však pred vševedúcim a svätým Bohom (Ž 139,1-4). Jemu samému sa spovedáme: Uznávame a ľutujeme svoje hriechy, veríme, že nám nebeský Otec odpustí, sľubujeme novú poslušnosť. - Pán Ježiš hovorí o hĺbke ľudského pádu a o veľkosti Božieho milosrdenstva v podobenstve o márnotratnom synovi a jeho neprajnom bratovi. Ten márnotratný utekal z domu. Chcel si život zariadiť po svojom. Opustil otca, brata. V cudzine, keď premárnil podiel z majetku, upadol do najväčšej biedy. Pán Boh mu pomohol spomienkou na rodný dom, vyznaním hriechov, návratom domov. Úprimné pokánie našlo odpoveď v otcovom milosrdenstve. Otec ho neprijal za sluhu, ale opäť za syna. Bez viny nebol ani usilovný, ale závistlivý brat. Aj toho musel milujúci otec viesť k pokániu a k radosti z návratu strateného brata. - Spoznávame v podobenstve nebeského Otca? A spoznávame sa v pokore aj my sami?