Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 18. decembra 2000

Keď to musí byť, náš Boh, ktorého vzývame, nás môže vyslobodiť z rozpálenej ohnivej pece. Ale ak nie, vezmi na vedomie, že tvojich bohov nebudeme vzývať a zlatej soche, ktorú si dal postaviť, nebudeme sa klaňať. Rozpálená pec preveruje, čomu veríme. Nemusí to byť len tá, ktorú kráľ Nabukadnecar prichystal pre Danielových priateľov. V prenesenom význame sú to utrpenia rôzneho druhu: Trápenia, bolesť, pochybnosti, výsmech, opovrhovanie, prenasledovanie, depresia, smútok... To nás páli a sužuje ako ohnivá pec. Až v takej situácii sa naplno ukazuje, akí sme, aká je naša viera a presvedčenie, aké hodnoty uznávame a na koho a na čo sa spoliehame. Len ak je naša viera bez pretvárky, dokážeme na seba vziať riziko utrpenia. V takých chvíľach totiž každá pretvárka, póza či náboženská fráza zhorí na popol. Naopak, to dobré svoju hodnotu nestratí. Prečistí sa ako zlato v ohni. Pán Boh v takých chvíľach dá silu, aby sme obstáli. Prosme preto nášho Pána, aby sme sa nezľakli „rozžeravenej pece“. Prosme ho, aby sme mohli v dobrom vytrvať až do smrti. Ani tá nie je náš koniec, ale naplnenie našej nádeje a viery, lebo konečné slovo má Boh.