Slovak Czech English German Polish

Sobota, 08. januára 2011

Tvoju reč som skryl vo svojom srdci, aby som proti Tebe nehrešil. Možno vás to prekvapí, ale dnes nechcem písať o mužovom rebre, ani o žene a jej postavení, ani o manželstve, i keď to všetko v tomto texte nájdeme. Dnes chcem hovoriť o zvieratách. Nedávno sa so mnou jedno dievčatko na náboženstve prestalo rozprávať, lebo som o jej psovi povedala, že zdochol – nie zomrel. Stretávam ľudí, ktorí najviac a s najväčšou láskou hovoria o svojom psovi, mačke, rybičkách. Kupujú im lahôdky, starajú sa o nich, maznajú sa s nimi. Investujú množstvo peňazí do ich zdravia a výzoru. Čo sa ma dotýka asi najviac, sú výroky typu, „môj pes mi dáva najviac, je to moja láska“. Prečítajme si ešte raz Slovo Božie. Adam pomenoval všetky zvieratá, vymyslel im meno, spoznával ich, mal sa o ne starať. Ale! Medzi zvieratami Boh nenašiel pomoc, ktorá by bola človeku roveň. Boh nás nestvoril pre vzťahy so zvieratami, ale s iným človekom. Je to ťažšie, zvieratá totiž nepapuľujú, nedokážu ublížiť tak, ako iná ľudská bytosť. Ale ani nám nemôžu toľko dať, nemôžu nám byť skutočnou pomocou, skutočnou oporou, skutočnou láskou ako iný človek. Pretože žena bola stvorená pre muža a muž pre ženu! (Nie muž pre muža ani žena pre ženu!) Žiaľ, aj v tomto si my, ľudia, hľadáme ľahšie riešenia a zabúdame, že to, čo nám dal Pán Boh, je najlepšie. I keď možno prácnejšie. Ak však svoje vzťahy, svoje manželstvo, budujeme s Pánom, podľa Jeho plánov, prinesú nám neskutočné požehnanie a radosť. Nedajme sa ovplyvniť svetom, nehľadajme to, čo je in, čo je jednoduchšie, ale vzťahy medzi nami budujme podľa Božej vôle – pretože tak nás On stvoril.