Slovak Czech English German Polish

Utorok, 11. januára 2011

Ten, čo od počiatku povoláva pokolenia. Ja, Hospodin, som prvý, aj s poslednými som ešte ja. Rozhodnutie človeka „byť ako Boh“ ho priviedlo k hlbokému pádu. Ľudské „ja“ chcelo byť povýšené nad všetko, dokonca aj nad samotného Boha. Predpokladaným dôsledkom rozhodnutia „byť ako Boh“ mala byť cesta vystupovania k triumfu, moci, sláve, poznaniu dobra a zla. To bol však len predpoklad, realita bola úplne iná – strach, skrývanie sa, útek, poznanie nahoty a dôsledky vyplývajúce z trestu. Svedectvo starozmluvného príbehu hovorí, že človek sa chcel stať bohom a priviedlo ho to k hlbokému pádu. Nová zmluva zase zvestuje, že Boh sa preto stal človekom, aby ho nanovo povýšil a vložil do srdca poznanie i hodnotu Božieho dieťaťa. Božia cesta je teda cestou zostupovania, Boh netriumfuje nad biedou človeka, ani sa nevyhráža, ale zostupuje do prachu pokory a kráča skrze Krista cestou obetavého kríža. V kríži, v biede, v odovzdanosti a poslušnosti zjavuje cestu, kde musia naše, do seba zakrivené túžby, zahynúť. Kvôli môjmu konzumnému a vzdorovitému ja, Kristus kráča cestou kríža. Jeho kríž je veľavravným obrazom všetkých dôsledkov mojich zlyhaní, je obrazom Božieho súdu a následného trestu, ale aj miestom, kde prijímame nové šaty života, nový odev ušitý nie ľudskou, ale Božou rukou. Na to je potrebné odhodiť figový, labilný list zhotovený ľudským umom, slúžiaci na zakrytie ľudskej viny a nahoty. To je pokánie, úprimné uvedomenie si nahoty pred Bohom. Naša záchrana je teda v tom, že skrze toho druhého Adama – Ježiša Krista – sa raj nanovo otvára pre všetkých veriacich. Aký odev prikrýva dnes naše srdce? Ktorá ruka nám ho šila? Kristova, či tá naša ľudská?