Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 19. júna 2011

Za oných dní a v tých časoch – znie výrok Hospodina – vyhľadávať budú vinu Izraela, ale jej nebude, i hriechy Júdu, ale ich nenájdu, lebo odpustím tým, ktorých ponechám. Stratu kráľa Uziju znášal prorok Izaiáš zrejme ťažko. Zmienka v Druhej knihe Kronickej 26,22 o tom, že spísal jeho životopis, nasvedčuje tomu, že mal k nemu veľmi blízko. Práve v tomto ťažkom období – pre neho osobne i pre izraelský národ – dostal Izaiáš od Boha mimoriadne videnie. Jeho zrak už nebol upretý na kráľa a jeho smrť, ani na ťaživú situáciu svojho ľudu, ale na Božiu slávu. V mimoriadne ťažkej situácii sa nám Boh dáva poznať mimoriadnym spôsobom. Na začiatku takéhoto poznania stojí zdesenie – som stratený, hriešny a nehodný. Moje oči videli ozajstného Kráľa – Hospodina mocností. Pred Ním neobstojím. Ako žeravý uhlík z oltára bol znamením milosti, tak Pán Ježiš Kristus, ktorý prešiel ohňom súženia za nás, nám dáva milosť a možnosť vidieť Ho. Svedectvo o živom Pánovi nie je ani tak z nás, ale je Božou milosťou pri nás, ktorí hľadíme na Neho. On sa dáva poznať cez tých, ktorí v pokore a pokání prichádzajú pred Neho a dotknutí Jeho obeťou, Jeho milosťou, idú a svedčia. Toto svedectvo je ťažké. Naráža na tvrdé srdcia, zaslepené oči a hluché uši. Tam, kde sa otvárajú srdcia, oči a uši pre vieru v Boha, koná víťazný Kristus svojou milosťou a chce si na to použiť teba, mňa, nás. Koho pošlem a kto nám pôjde? Pohľad na slávu živého Boha je odpoveďou – tu som ja, pošli mňa.