Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 07. júla 2011

Hospodin potešil svoj ľud, vykúpil Jeruzalem. Počul som, že v bohatých, západných krajinách sa ešte aj dnes vyskytuje „triedenie“ kresťanov, členov zboru, do akýchsi sociálnych tried. Bohatí a vysokopostavení v spoločnosti sa nechcú priamo stýkať s cirkevným „plebsom“. Nechce sa mi tomu veriť, ale v dnešnom svete je všetko možné. Dobre, ak je toto používaná prax vo svete, dá sa to pochopiť. V cirkvi je to však neprijateľná deľba. No ani cirkev už nie je taká, aká bývala v ranných časoch, kde boli všetci jedno, a dokonca mali všetko spoločné. Začína to obvykle tým, že pred hodnosť Božích detí a súrodencov predsunieme svoje ľudské tituly, funkcie, doktoráty. Potom sa na cirkevných grémiách pomaly začneme titulovať pán inžinier, brat doktor, sestra riaditeľka... Kto má toho viac, ten má aj väčšiu úctu a honor a viac otvorenú cestu do cirkevných funkcií. Božie srdce má však v tomto jasnú orientáciu a zvláštny jemnocit bojujúci proti tomuto druhu škaredej deformácie tu, na Zemi. My máme síce slabosť pre uprednostňovanie celebrít, boháčov a krásnych, ale Božie srdce má slabosť pre biednych a chudobných. Jednoznačne! Aj týmto sa musíme podobať Bohu. Odmietnuť znevažovanie chudobných a pestovať bratskú blízkosť s každým, kto je Jeho dieťaťom. Tým musí byť cirkev jedinečná, aby sa nestalo, že nás vo vrúcnosti, rovnosti a „bratskosti“ vzťahov predbehnú sociálne iniciatívy tretieho sektoru. A už sa to aj stáva. Sir Nicolas Winton, ktorý zachránil pred nacistickými koncentračnými tábormi 669 českých židovských detí nebol veriaci ani kresťan. K tomu, že zorganizoval 5 transportných vlakov, vybavil stovky cestovných povolení, úradných dokumentov, pasov, vytvoril kontakty a vzťahy pre tieto deti s ich budúcimi náhradnými rodinami vo Veľkej Británii a USA, ho viedol ľudský súcit k biednym a ohrozeným. Aké memento pre cirkev dnešných čias.