Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 17. júla 2011

Budú brojiť proti tebe bojovať, ale nepremôžu ťa, lebo ja som s tebou – znie výrok Hospodina. S milosrdenstvom začal Boh. My sme iba povolaní, aby sme konali podľa Jeho príkladu, aby sme čerpali z Neho ako z prameňa. On nám v Kristovi už všetko odpustil, On sa nad nami (podľa Luthera „zlorečenými“ a „zatratenými“) zmiloval. Nemal k tomu logický dôvod. Jediným hnacím motorom bola Jeho láska. Nikto z nás sám zo seba nedokáže byť milosrdným (= mať súcit, zľutovanie s druhým). Pre nás je prirodzené všimnúť si na tom druhom aj tú najmenšiu smietku, chybičku a urobiť z toho hotový škandál. Pre nás je prirodzené hneď hodnotiť, všetko rýchlo okomentovať, teda posudzovať, súdiť. Zahľaďme sa však na chvíľu do evanjelií, na Ježiša! Videl dokonale všetky brvná, ale aj smietky v životoch svojich súčasníkov. Nikoho pritom neodsúdil, nad nikým sa nepovyšoval, On jediný bol dokonalý. Nezostal však ani ticho (to je náš druhý extrém). Ježiš každému podal svoju ruku, ponúkol pomoc, nenechal človeka len tak. Byť milosrdný neznamená nikoho si nevšímať, aby som nemusel vidieť smietky, chyby a chybičky, ktorých máme každý neúrekom. Takýto postoj je povyšovaním sa. Byť milosrdný znamená byť aktívny, teda slúžiaci. Pomáhať dvíhať, plakať nad jeho pádom a podať pomocnú ruku. Pomáhať víťaziť druhému. Ježiš práve milosrdenstvom pohnutý kráčal medzi nami a skláňal sa ku každému.