Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 11. augusta 2011

Saul povedal Dávidovi: Veď ak niekto dolapí svojho nepriateľa, či ho prepustí jeho cestou po dobrom? Toto je v evanjeliu paradoxný príbeh. No žiaľ, aj veľmi realistický. Čakali by sme, že ľudia v Gadare budú Boha oslavovať za zázrak uzdravenia, ktorý sa v ich končinách udial. Príjmu Ježiša ako Syna Božieho a budú akceptovať Jeho učenie. Namiesto toho sme však svedkami toho, že s Ježišom radšej nechcú mať nič spoločné. Ktovie, možno si viac všímajú uhynuté prasce ako uzdravených, satanom zotročených krajanov. Možno im na prasatách záležalo viac ako na kráľovstve Božom, ktoré k nim prišlo v Božom Synovi. Aj dnes sme neraz svedkami toho, že je to takto. Ľuďom záleží na kadečom inom viac ako na iných ľuďoch alebo na spáse, ktorá k nim prichádza. V Ježišovi démoni okamžite spoznávajú Syna Božieho. Uvedomujú si, že Jemu nemôžu konkurovať. Vedia, že ich konečným údelom je večné zatratenie, muky a trest za to, že sa Bohu spreneverili a vzbúrili sa proti Nemu. A tak Ho istým spôsobom prosia o láskavosť. Ak už nemôžu zostať v tých chudákoch, nech môžu prejsť aspoň do svíň. A tam ich deštruktívne vyčíňanie pozorujeme najlepšie. Celá črieda hynie. Takto hynie každý, kto Bohu nedá šancu. Lebo kde nieto Boha, tam sa rád natlačí ten zlý. Obyvatelia Gadary o tom vedeli. Napriek tomu si vybrali tak, ako si vybrali. Rozhodli sa pre taký istý život ako doposiaľ. Bez poznania Boha, bez toho, aby Mu dali šancu. Smutné... poučné.