Slovak Czech English German Polish

Piatok, 26. augusta 2011

On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia. Žeby boli ľudia čoraz horší? Tak nejako mi to vychádza zo slov, ktoré Pán Ježiš povedal nad Chorazimom a Betsaidou a potom aj nad Kafarnaumom. Porovnal ich s pohanskými mestami Týrom a Sidonom, dokonca aj s hriešnym mestom Sodomou, ktorá bola zrovnaná so zemou a skonštatoval, že keby ich obyvatelia na vlastné oči videli to, čo videli Ježišovi súčasníci, určite by sa kajali a Sodoma by bola stála až dodnes. Hneď som si vydýchol. Veď nežijem v dobe Pána Ježiša. Lenže, keď od čias zničenia Sodomy a Gomory po dobu Ježiša sa ľudské srdce tak zatvrdilo, tak za čas, ktorý ubehol od doby Ježiša dodnes, sa pokojne mohlo stať niečo podobné. Nevidíme už toľko divov, ale o Bohu sa rozpráva oveľa viac. Lenže odozva napriek tomu chýba. Mám pocit, že to „beda“ platí aj pre naše mestá a naše dediny. Všetko, čo o Bohu počujeme, sa nám vidí málo. Kresťanské spoločenstvá sa zmenšujú, kostoly sa pomaly vyprázdňujú, pretože človeku sa to, čo počuje o Bohu, nepozdáva. Doslova mrháme Božou milosťou. Stačí si iba porovnať našu generáciu s generáciami niekoľko rokov dozadu. Starší ľudia hovoria, ako sa tešili a tešia do nejakého kresťanského spoločenstva, ale mladým to vôbec nič nehovorí. Žeby naše srdcia znova o čosi stvrdli? Čo nami ešte dokáže pohnúť? Katastrofy – alebo snáď Ježišova láska?