Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 28. augusta 2011

Moja duša je skleslá vo mne, preto sa rozpomínam na Teba. Po newyorskej ulici raz kráčali dvaja priatelia. Jeden bol beloch a druhý Indián. V tom sa Indián zastavil a opýtal sa priateľa: „Počuješ to, čo počujem ja?“ „A čo by to malo byť? Ja počujem hukot áut, rozhovory a kroky ľudí.“ „Ja počujem cvrčka.“ Biely muž pokrútil hlavou a povedal: „Tu žiadne cvrčky nie sú.“ Indián odišiel pár krokov, poprehŕňal lístie v tráve vedľa chodníka a už držal cvrčka. „No áno, vy, Indiáni, máte lepšie uši, ako my, bieli!“ „Nie, hovorí Indián, a ja ti to aj dokážem.“ Vybral z vrecka mincu a nenápadne ju hodil na chodník. Ľudia okolo hneď upriamili pohľad na mincu. Napokon sa jeden z nich sklonil, zdvihol mincu, vopchal si ju do vrecka a odišiel. Vidíš, hovorí Indián, ten cveng mince nie je väčší, ako zvuk cvrčka a predsa sa bieli ľudia obrátili smerom k tomuto zvuku. Príčina je v tom, že každý počuje to, na čo je zameraný. Keď Pán Boh vyviedol izraelský národ z Egypta, priviedol ho na sinajskú púšť. Nebolo to milé miesto, ale nikto ich tam nerušil. Boli tam iba oni a Boh. Tam sa počuli veľmi dobre. To, čo nám dnes chýba, je veľakrát takéto miesto. Sme v neprestajnom hluku. Ráno, keď vstaneme, si zapneme hudbu, v aute počúvame rádio, takisto nám niečo vyhráva v práci, po práci doma hučí televízor a niektorí dokonca zaspávajú aj so slúchadlami na ušiach. Žijeme v neprestajnom hluku. Dokonca neraz aj v tichej chvíľke nám to hučí v mysli. Ako sa v takomto svete dá počuť tichý Boží hlas? Kedy má k nám Boh prehovoriť, keď nám v ušiach stále niečo duní? -- Exupéryho Malý princ radí, že to najdôležitejšie počujeme srdcom! Lebo nakoniec platí, že počujeme to, na čo sme upriamení.