Slovak Czech English German Polish

Piatok, 02. februára 2001

S jasotom spievali chválu Hospodinu: Lebo je dobrý, lebo naveky trvá jeho milosrdenstvo. Keď sa okolo roku 450 pred Kristom vrátilo niekoľko tisíc Izraelcov z babylonského zajatia späť do vlasti, našli ju zničenú a vyplienenú. To prvé, do čoho sa pri jej obnove pustili, bolo budovanie chrámu. Dnešný text z Ezdráša hovorí, že pri kladení základného kameňa chrámu všetok ľud s veľkým jasotom spieval a chválil Hospodina. A prejavy ich radosti “bolo počuť naďaleko” (3,13). Prečo tak hlasne jasali? Lebo za dlhé roky v pohanskom Babylone skúsili, aký je život bez bohoslužby pustý a prázdny (Žalm 137). Kladenie základného kameňa chrámu bola udalosť, ktorá znamenala nový radostnejší začiatok. – “Život bez Boha a spoločenstva veriacich je púšťou.” – Tak to na základe vlastných skúseností vyznala jedna pani učiteľka. Hovorila, ako bola jej hladná duša po Bohu ubíjaná a ničená okolnosťami, v ktorých žili u nás veriaci učitelia v období totality. Dnes nevynechá ani jednu bohoslužobnú príležitosť, vie mnoho obetovať, je duchovným nervom pre zbor, rodinu i obec. Kto našiel šťastie v Bohu, našiel pravý poklad (Matúš 13,44), z ktorého sa raduje a rozdáva aj iným. Ozaj, keď už tu, kde poznávame len čiastočne, Pán Boh tak blaží našu dušu, o čo viac ona zaplesá tam, kde Ho poznáme dokonale tvárou v tvár (ES 670). Pascal: “Šťastie nie je ani mimo nás, ani v nás; je v Bohu; a to tak mimo nás, ako i v nás.”