Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 22. apríla 2001

Lebo keby sa aj vrchy pohli a pahorky sa klátili, moja milosť sa nepohne od teba, ani moja zmluva pokoja sa neskláti, hovorí Hospodin, ktorý sa zmilúva nad tebou. Ľud v babylonskom zajatí na duchovnom poli prežíval aj okamihy veľmi nepríjemné. Vtedy si uvedomoval zavrhnutosť, vykorenenie od samého Hospodina, až sa cítil aj úbohý. Prorok tú situáciu pripodobňoval situácii neplodnej ženy… Avšak (a tu i my dnes počúvame tóny milosti!) tomuto a takémuto ľudu prináša Božie posolstvo radosti, nabádajúce plesať. Aby tak ako po potope Nóach - v radosti a z nej plynúceho požehnania, pokoja - postavil oltár, z ktorého prenikala až k Hospodinovi príjemná vôňa a vtedy zachránení plesali, lebo počúvali oznam o Hospodinovej zmluve, ktorej platnosť bude potvrdzovať dúha na oblohe “dokiaľ zem trvať bude”, i teraz “po potope babylonského zajatia” Hospodin potvrdil zmluvu milosti, ktorá prekoná veky. Počúvame opis pevnosti zmluvy a chápeme prorokovo slovo o plesaní! A čo potom my, ktorí počúvame z Ježišovho evanjelia posolstvo o milosti, vysvetľované v akordoch Vianoc slovami apoštola Títovi 3,11n?! Kloníme sa pred týmto darom darov a vždy v apoštolskom požehnaní na službách Božích (ak len nie je dopĺňané ľudskými nánosmi, “vylepšovaním”!) v duchu pridávame: haleluja, vďaka Tebe Bože za milosť, v ktorej dostávame silu pobožne žiť tvorbou lásky, skutkov, z ktorých preniká požehnaná vôňa života a spolužitia a my smieme plesať spevom: Vždy sa teším, pevne verím, že mi (všetko) dáš z milosti…” Lebo tak Boh miloval svet…