Slovak Czech English German Polish

Utorok, 24. apríla 2001

Hospodinov príkaz je jasný, očiam dáva svetlo. Keď počujeme slovo “Božie prikázania”, čo sa nám vybaví v myšlienkach? Možno Mojžiš na Sinaji alebo tabule Desatora, no najčastejšie sú to akési negatívne pocity spojené so slovom Prikázania. Zdajú sa nám ako najťažšia časť našej viery, v podvedomí možno máme zdvihnutý výstražný prst, ktorý nám hrozí trestom, ak ich nebudeme dodržiavať… Sú Božie prikázania skutočne také skľučujúce? Ak vnímame Boha ako policajta, ktorý číha na to, keď nás prichytí pri niečom zlom, aby nás mohol potrestať, vtedy sa vo svojich pocitoch nemýlime. Človek, ktorý však takto prežíva Božiu existenciu, sa hrubo mýli vo svojej predstave o Bohu, prejavujúcom sa aj vo svojich príkazoch ako Boh – Láska. Rovnako hrubo sa mýli ten, kto prežíva svoje kresťanstvo ako súbor príkazov a zákazov. Boh nám čosi prikazuje, pretože nás miluje, nie preto, že nás chce nejakým spôsobom obmedziť. Dodržiavanie Božích príkazov (a tie sú aj v Novej zmluve, nie iba v Starej) môže napĺňať náš život, iba vtedy, ak vychádza zo živého a dynamického vzťahu s Bohom. Vtedy je Boží príkaz svetlom nášho života, hlasom, ktorý nás vedie. Boh chce, aby sme vnímali jeho príkazy ako čosi radostné. Veď nám prikazuje veriť v Ježišovo meno. Ježiš – Ješua – Jahwe je spása, záchrana. A Jahwe je Boh, ktorý je tu kvôli mne. Boh nechce, aby sme žili v okyptenom kresťanstve, aby sme dokonca v kútiku srdca závideli neveriacim, že oni čosi môžu a my nie, ale chce, aby sme žili vo viere plnej Božej prítomnosti a každodennej záchrany prostredníctvom Ježiša. On je so mnou stále, aby ma zachraňoval, aby napĺňal aj cez prikázania môj život láskou a šťastím, ktoré sa budú zdieľať s ostatnými.