Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 29. apríla 2001

Všetci poblúdili, všetci sa zvrhli, niet nikoho, kto by konal dobro, niet ani jediného. Pri čítaní, počúvaní Božieho slova alebo kázne sa niekedy stáva, že si povieme: Toto je ako šité pre moju susedu, pre môjho kolegu, šéfa v práci, pre nášho farára. Ide najmä o napomínajúce časti a usvedčenia z hriechu. Božie slovo však skôr, než by bolo určené pre iných, je určené pre mňa. A tak skôr, než by som nasmeroval obvinenie z hriechu na iných, mal by som ho nasmerovať na seba. V obľúbenom priraďovaní hriechu “tým druhým” nie sme sami. Ktosi veľký pred nami sa o to tiež snažil, no Boh ho usvedčil. Bol to kráľ Dávid. Scudzoložil a nechal vo vojne zomrieť manžela tej ženy. Boh k nemu poslal proroka Nátana a ten kráľovi rozpovedal podobenstvo o ovečke patriacej chudákovi, ktorú mu však boháč vzal a zabil. Dávid sa rozhneval a zvolal: Muž, ktorý toto spáchal, je hoden smrti! Nátan prestal hovoriť v podobenstve a odpovedal: “Ten muž si ty!” (Porovnaj 2.Samuelova 12,1n). Boh to dnes hovorí aj tebe. Boží prst je namierený práve na teba. Si v kúte a nemôžeš nikam ujsť, ani poukázať na iného. Prežitie hrôzy a obludnosti vlastného hriechu je veľkým požehnaním, pretože až po spoznaní svojho hriechu, môžem zakúsiť potrebu Božej milosti a zároveň vlastnej nemožnosti ospravedlniť sa z hriechu, očistiť sa. Istého teológa sa pýtali, kto je podľa neho svätý. On odpovedal: “Svätý človek je hriešnik, ktorý vie o tom, že je hriešny a vie, že bez Ducha Svätého ho jeho hriech privedie k smrti.” Mali by sme dozrievať do podoby takýchto svätých – hriešnikov, ktorý potrebuje Božiu milosť.