Slovak Czech English German Polish

Streda, 02. mája 2001

Som len hosť na zemi. “Slovensko moje, otčina moja, krásna si ako raj.” – spievame v peknej mládežníckej piesni. A druhá sloha hovorí: “Ej, mám otčinu ja ešte inú, kde vládne večný Boh môj a Pán…” V piesni Verím to pevne, zasa spievame “Nuž, hore srdce, časný zeme občan, hosť si na zemi, duchom však nebešťan! Pamätaj na to, že si povolaný do večnej slávy.” (ES 696/4). Každý z nás má citový vzťah ku kraju, kde sa narodil. V spôsobe nášho života sa odrážajú krajové zvyky, záľuby, temperament, v súkromí používame rodné nárečie. Radi sa vraciame do miest svojho detstva, radi stretávame starých priateľov. Viažu nás k nim spomienky, ktoré sú neraz krajšie ako skutočnosť. Mnohí obyvatelia veľkomesta sa aj po desaťročiach cítia vo svojom bydlisku prišelcami a domovom nazývajú rodný kraj. Pozemská vlasť našich otcov je iba dočasným domovom. Nemá zmysel byť v nej príliš “zabývaní”. Sme tu iba hostia. Krstom sme sa stali občanmi večnej otčiny. Nebeský Otec očakáva nás, svoje deti, vo svojom kráľovstve, ktoré nám ponúka ako dedičstvo. Poznáme a používame reč tejto domoviny? Odráža sa v spôsobe nášho života? Túžime po Otcovej blízkosti a skutočnom domove v príbytkoch Jeho domu? Poznáme cestu? – Ja som cesta, pravda i život – hovorí Pán Ježiš Kristus a – Opäť prídem a poberiem vás k sebe.