Slovak Czech English German Polish

Piatok, 15. júna 2001

Spomenul si na nás v našom ponížení, jeho milosť je večná. Už roky nosím masku, stala sa mojou druhou tvárou. Jedného dňa sa ti stanem ľahostajným, lebo ty chceš, aby sme sa pred tebou neskrývali. Chodím v preoblečení sebaistého, rutinovaného človeka. Naučil som sa, ako skrývať svoje slabosti a nedávať najavo svoje pocity. Moja tvár otupela. Zdvorilo sa usmievam, ale môj smiech nie je pravý. Na oči staviam istotu, ale v skutočnosti hrám divadlo. Robím, akoby mi všetko padalo do lona, akoby som sa nikdy nemýlil, akoby som nemal ani túžbu, akoby sa mi ani necnelo... Prečo som taký? Aký som skutočne? Keď som sám, maska z tváre padá. Sedím a je celkom možné, že začnem plakať – sklamaním nad sebou samým. Keby tak v tej chvíli niekto prišiel a povedal: Ja ťa mám jednoducho rád, chcem ťa takého, aký si, potrebujem ťa...