Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 03. decembra 2001

Ja, Hospodin, som sa nezmenil. Ako zborový farár v čase pred rokom 1989 som často zakúšal, aké problémy mali ľudia pri požadovaní služieb od cirkvi. Tajne sme krstili, konfirmovali, sobášili, prisluhovali Večeru Pánovu v kostole za zavretými dverami alebo po domácnostiach. Iní to robili vyznavačsky verejne, nebáli sa, hoci to boli ľudia na tej istej spoločenskej úrovni ako tí predchádzajúci. Bral som veci tak, že jedni i druhí dávali to, čo mali v sebe. V súvise s tým neviem a nechcem podávať definíciu vernosti. Azda by to chcelo rozvinutejšiu teologickú úvahu. Jedno je isté, že medzi Božou vernosťou a ľudskou eventuálnou bázlivosťou pulzuje Božia zvrchovanosť lásky a Boží nadhľad. Z prostých dôvodov. Boh vidí, pozná, vie a koná, aj keď nie vždy náhle a viditeľne, no určite trpezlivo. Dôvodom je veľkorysosť lásky a moci pôsobiacej aj cez Jeho mocnosti, či cherubov, ktorí Mu slúžili a aj slúžia na Jeho pokyn. Presne tak, ako Boh túto svoju vitalitu akcie využil vo veci zrealizovania Vianoc v histórii o Jozefovi. Dokonca trikrát. Najprv na začiatku: Keď Jozef vzťah k Márii ešte nemal spoločensky kodifikovaný a zisťuje, že ona čaká dieťa, chcel ju prepustiť. Jozef dostal pokyn od Boha cez anjela a neprepustil ju. Druhý raz to bolo vtedy, keď pri Heródesovom vyčíňaní Dieťaťu hrozila záhuba, no na pokyn anjela odišiel s rodinou do Egypta. A nakoniec tretí raz, keď dostal anjelský pokyn odísť z Egypta do Nazareta. Trikrát Jozef ako hlava rodiny počul nepočuteľné a poslúchol hlas Boží. Som presvedčený, že ku literatúre faktu patria aj skryté udalosti z predchádzajúcej etapy spoločnosti a cirkvi pred rokom 1989, aj keď sa odohrávali v úzadí. Cirkev vtedy Boží hlas počúvala či verejne alebo nikodémovsky. Inak to nie je ani dnes. Boh sa nezmenil, aj keď doba je iná. Vernosť sa rodí v počúvaní.