Slovak Czech English German Polish

Utorok, 25. decembra 2001

Keď si však poviem: Nebudem ho spomínať a nebudem už kázať v jeho mene, tak mi je v srdci, ako by bol žhavý oheň. Bol to sivý, starý, kamenný kostol. Stál tam od pohanských čias. Mladý kňaz prišiel do farnosti a stával na kazateľnici opustený ako ten starý kostol. Ale v jeho srdci horel oheň nadšenia. Kňaz mal plné srdce Ducha a vedel, že raz prehovorí k zástupu. Prišli Vianoce. Kňaz cítil, že Vianoce sú tepom kostola, jeho živým srdcom, ktoré nikdy neprestalo biť. Kostol bol zaplnený do posledného miesta. Kňaz stál na kazateľnici uchvátený videním, v ktorom sa spájala minulosť s prítomnosťou a budúcnosťou. Začal hovoriť. Hovoril o Slove, čo sa stalo telom v Dieťati a oči všetkých boli na neho upreté. Hovoril, ako Slovo prebývalo medzi nami, nieslo našu ťarchu a bolesť - a oči prítomných sa zarosili. A keď kňaz rozprával o sláve Slova - o vízii v čase, keď budú prekované meče na motyky, lebo tu bude mnoho poslušných tomu Slovu - sused susedovi stisol ruku. Mizla nenávisť, závisť, hnev. To Slovo bolo tu a dotýkalo sa ľudského srdca... (Podľa poviedky A. Hambreusa: Starý kamenný kostol.)