Slovak Czech English German Polish

Utorok, 12. februára 2002

Hospodine, rozpomeň sa a nezruš svoju zmluvu s nami._x000D_ Boh nezavrhol svoj ľud, ktorý vopred poznal. Musíme pochovať naše nádeje. Lazar zomrel a Pán o tom dobre vedel. Až neuveriteľne nám znejú Jeho slová, že sa raduje, že nestihol k Lazarovi prísť. Aká to láska, ktorá sa raduje zo smrti priateľa? Aká to láska, keď milovanému človeku nepríde ani na pohreb? Aká to láska, keď nepríde včas potešiť v zármutku? - Keby sme nepoznali koniec tohto príbehu, určite by nám napadli takéto podobné otázky. Lenže v našich osobných životných príbehoch nepoznáme koniec a preto sú nám takéto otázky bežné: Pane, ako si to mohol dopustiť? Tomuto hovoríš láska? Ako mám chápať, že si všemohúci, vševedúci..., keď...? - Nášmu Pánovi šlo o väčší cieľ, a preto sa radoval, že nebol pri Lazarovi skôr. Aj pri nás Mu ide o viac: o večný cieľ. Preto často dopustí, aby sme plakali, trpeli, zakúšali bolesť. Jeho pomoc môže prísť až tam, kde sú už pochované všetky naše ľudské nádeje. Ďakujme Mu, že necháva zomierať tie naše nádeje. To preto, aby On bol našou nádejou.