Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 17. marca 2002

Tento Boh je na večné veky naším Bohom. On nás prevedie aj cez smrť. Vyjdime teda k Nemu, von, za ohradu… Von, za ohradou, tam sú všetci tí, ktorí nepatria “k nám”. Všetci tí, ktorí sú iní - nepatria do našej rodiny, nepatria k našim známym, nepatria k našej profesii, nepatria k našej rase… Ako ľahko vyhodíme - aj slovami - iných von za ohradu. Lenže za tou ohradou je aj Ježiš. Medzi tými, ktorých nemáme radi, ktorí sa nám nepáčia, s ktorými nesúhlasíme. Vonku za ohradou. Je ľahké milovať blízkych a sympatických ľudí. To vedia aj pohania. Ale typicky kresťanské je vyjsť za ohradu - podať ruku zmierenia, požiadať o odpustenie, milo sa usmiať aj na tých, ktorí nám ublížili. Ježiš trpel za ohradou, aby nás posvätil - aby sme z viery v Neho mohli čerpať silu k takému konaniu. A ak je to pre nás stále ťažké, predstavme si, že v každom človeku, ktorého sme v mysli a možno v skutočnosti vyvrhli za pomyselnú alebo skutočnú ohradu, v každom je ukrytý Kristus. Vyjdime teda k Nemu. Lebo je jedno, aké pevné ohrady, domy, vzťahy tu na zemi vybudujeme. Nakoniec tu nemáme trvalé miesto. Napriek všetkým dobrým pocitom táto nádherná Zem nie je naším trvalým domovom. Máme hľadať to budúce miesto, kde nebudú ohrady. Kde nebudeme rozdelení na zlých a dobrých, katolíkov a evanjelikov, čiernych a bielych. Kde budeme rovnako odkázaní na Božiu milosť.