Slovak Czech English German Polish

Utorok, 25. júna 2002

Neboj sa, Sion, nech neochabnú tvoje ruky! Hospodin, tvoj Boh, je uprostred teba sťa zachraňujúci hrdina. Pravé pokánie je niečo trvalého. Skutočné pokánie neznamená len ľútosť, iba liturgické vyznávanie vín, odriekanie zbožných slov v bohoslužobnom zhromaždení, hoci ani to nezanedbávajme. Oveľa výraznejšie než pri obradoch sa má naše pokánie preukázať v každodennom živote. V tom, že sa tak nedialo, tkvel problém starozmluvného Božieho ľudu; priznajme si, v tom spočíva spravidla aj náš problém. Hospodin ľudu vytýka, že jeho zbožnosť je nestála (v.4) ako ranný oblak, ktorý v lete v Palestíne veľmi rýchlo mizne. Chvíľkové nadšenie ani krátkodobá horlivosť nestačia. Pravé pokánie je niečo trvalého. Znamená pokornú zmenu zmýšľania, postojov, nášho hodnotového rebríčka a trvalú pohotovosť k takejto premene, kedykoľvek pod vplyvom Božieho slova (v.5) rozpoznáme, že sa nám cesta k Pánovi stráca, alebo že sme z nej zišli. Konkrétne sa to prejaví v poznaní Pána Boha (čo znamená, že dôverujeme, že On má pravdu a chce nám dobre a preto Ho poslúchame), ako aj v láske k ľuďom. Nenahradia ich ani obete a chýbajúce poznanie Pána Boha a láska k ľuďom sa pred Hospodinom nedajú zamaskovať náboženskou horlivosťou. Bez úcty a poslušnej dôvery k Pánu Bohu a bez milosrdenstva - nefalšovanej lásky k blížnym, by šlo totiž len o podvod, o klamanie seba samých i druhých. Boha však oklamať nemožno.