Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 27. júna 2002

Kto kedy žil tak, že neuzrel smrť a zachránil si dušu z moci ríše mŕtvych? Kam až speje nevďačnosť? Vážiť si, je oveľa viac, ako mať. Kto má a nedokáže si vážiť, kto zabúda na Darcu každého dobrého daru, ten akoby nemal. Zabúdanie na Božie dobrodenie totiž plodí nevďačnosť, nevďačnosť ľahostajnosť, ľahostajnosť nespokojnosť, nespokojnosť pochybnosť, pochybnosť pád a pád plodí prekliatie. Potvrdilo sa to na údele Severoizraelského kráľovstva. Verše, ktoré sme čítali, sa týkali doby, keď sa mu po stránke hospodárskej i bezpečnostnej dobre darilo. No čím viac Izrael prosperoval, tým väčšmi sa oddával modloslužbe. Prorok ho prirovnáva k viniču, ktorý sa divoko rozrastá a preto nenesie ovocie Tomu, komu ho má prinášať, ale len sebe. A to je čosi nenormálne. Veď normálna réva neje sama svoje hrozno! Tak i my máme ovocie života prinášať na slávu Božiu a prospech našich blížnych. Nezriedka sa však množstvo toho, čo máme, aj nám môže stať zvodom - cestou k prekliatiu. Budeme žať, čo sme rozsievali. Verš 12 ukazuje, že to nemusí byť myslené vždy len v zápornom zmysle. Naše každodenné drobné činy majú ďalekosiahlejšie dôsledky, než azda sami dokážeme pripustiť. Izrael sial bezbožnosť a žal prevrátenosť. Nevďačne zabudol na Hospodina a to, do čoho vložil svoju nádej (modly, vojenská moc) mu nepomohlo. Nevďačnosť voči Pánu Bohu, od ktorého v konečnom dôsledku všetko máme, ho priviedla až k definitívnej porážke a vyhladeniu. História - aj história Severoizraelského kráľovstva - je učiteľkou života. Poučíme sa?