Slovak Czech English German Polish

Sobota, 29. júna 2002

Skončia sa dni tvojho smútku. Iba zo spomienok na slávnu minulosť sa žiť nedá. Efrajim mal v Izraeli vyvýšené postavenie. Bol určený k tomu, aby sa nadmieru rozmnožil (1.Mojžišova 48,17-19). Jeho slovo malo autoritu. No slávna minulosť ešte automaticky nezaručuje slávnu budúcnosť. Viera totiž musí byť viac než len spomienka na “zašlé zlaté časy”. Hoci je viera veľmi cenná, nemožno ju považovať za poklad, ktorý sa dá raz navždy uschovať do trezoru. Podobná je skôr vzácnej kvetine, o ktorú, ak nemá zahynúť, sa treba denne starať - len tak vie rásť a rozkvitať. Efrajim však, obrazne povedané, namiesto starostlivosti o vieru, vzácnu kvetinu, pestoval burinu - obrátil svoje srdce k modlám, k výrobkom ľudských rúk (v.1-2). Prestal si vážiť zachraňujúcu moc a lásku, ktorú mu Pán Boh mnoho ráz dokázal - zvlášť pri vyvedení z otroctva v Egypte. Izraelci ju hľadajú v nerestných baalovských obradoch, ktorými, (podľa presvedčenia pohanov), chceli splynúť s večnými silami prírody. Deje sa však pravý opak. Zmiznú ako ranný oblak na slnku, ako plevy odviate vetrom, či ako dym unikajúci z komína (v.3). Áno, odchádzaním od Pána, ktorý je život, môžeme smerovať len k smrti. Ak platí: Keď Boh za nás, kto proti nám (Rimanom 8,31)? Platí aj: Kto ťa zachráni, keď je Boh proti tebe? Ku komu sa utiekať, keď pohrdneme Tým, mimo ktorého niet pomoci a záchrancu (v.4)? Riadiť sa dnes okrídlenou tézou: Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže, je krátkozraké. Potrebujeme dať zomrieť takýmto starým predstavám a falošným nádejám a znovuzrodiť sa - k novému životu podľa Božej vôle. Toho, kto premešká čas tohoto nového rodu - nerozpozná príležitosť k pokániu, pripodobňuje prorok k mŕtvonarodenému dieťaťu (v.13). Predsa, hneď ďalej (v.14) počujeme o istote, že Hospodin nie je ani proti smrti a hrobu bezmocný. Aj z nich vie vyslobodiť, i v nich sa prejaví Božia moc nad tými, ktorých viera je obnovovaná v pokání. Len takáto viera nezostáva iba spomienkou, ale má budúcnosť.