Slovak Czech English German Polish

Utorok, 28. januára 2003

Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než inde tisíc. Človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona. Asi všetci bratia farári a sestry farárky by nám vedeli rozprávať o svojom stretnutí s pozostalými, ktorí prišli ohlásiť na faru pohreb, povedzme svojho otca, a hovorili asi toto: “Viete, pán farár, náš otec bol veľmi dobrý človek. Bol láskavý, mal humor, kedykoľvek pomohol každému, kto ho o niečo poprosil. Mal rád celú našu rodinu, všetko obetoval pre nás... Do kostola síce nechodil, ani sa veľmi nemodlil, ale bol to veľmi dobrý človek.” Takýchto “veľmi dobrých ľudí” by sme vo svojom okolí našli mnoho. Bez ohľadu na to, či títo smútiaci chceli svojho otca ospravedlniť pred farárom, alebo pred Pánom Bohom, treba si nám uvedomiť, že pred Bohom nás neospravedlní nijaký, hocijako super-dobrý skutok. Pán Boh v prvom rade pozerá na našu vieru v Neho. - Aká je. Či je živá, úprimná, odolná voči diablovi a pod. On však na ňu nielen pozerá. On ju aj skúma. On aj určuje, čo má robiť, ako sa má správať veriaci človek. Keď si toto uvedomíme, môžeme smelo potvrdiť Lutherovu myšlienku, že dobré skutky majú byť ovocím viery. Veriaci človek musí konať dobro. Dobré skutky nesmie vylúčiť zo svojho života. Práve naopak. Ale prvoradá musí byť naša viera. Pán Boh nás ospravedlní a prijme na milosť jedine ako veriacich. Ibaže – dobrých veriacich, ktorí to myslia vážne.