Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 02. februára 2003

Radosť majú, ktorí dávajú rady k pokoju. Nie tvoje slová, ale tvoju vieru Ježiš počúva. Tento príbeh o stotníkovi a jeho chorom sluhovi ma vždy privedie do údivu. Kde sa v tomto, zrejme Rimanovi, našlo toľko viery v židovského Mesiáša? Môžeme si povedať, že topiaci sa aj slamky chytá. Že človek si spomenie aj na Pána Boha, keď je už najhoršie a nikde inde pomoc nevidí. Že si naňho spomenie, keď zomiera jeho blízky, alebo keď je zle s ním samým. Áno, vtedy aj zarytý ateista sa začne zbožne modliť. Veď – čo ak...? ale to asi nebol príklad nášho rímskeho vojaka – stotníka. Keby to bolo tak, bol by Ježišovi aj rukáv odtrhol, len aby Ho dovliekol k sebe domov. Bol by mu možno popripravoval všelijaké pohostenie alebo mastičky na liečbu, len aby mal k dispozícii všetko možné. – – Toto ale stotník neurobil. Ani za vhodné len neuznal, aby Ježiš k nemu, hriešnikovi vošiel. Spoľahol, a na Jeho Božské schopnosti, a teda musel mať pevnú vieru, že Ježiš je Boží syn. – – Nuž a Pán Ježiš? Ani len po druhýkrát nežiadal od neho, aby ho priviedol k chorému. Videl vojakovu vieru a žasol nad ňou. Povedal, že takú vieru nevidel ani u Izraelcov a prijal na milosť stotníka, aj jeho sluhu. – – Toto je tá sila viery. Ak je viera slabá, veľa toho nedokáže, čím je silnejšia, dokáže väčšie zázraky. Pán Boh to všetko vidí, vidí vieru každého z nás a podľa toho nás aj ospravedlní, keď sa proti nemu nejako prehrešíme. Podľa toho nám aj bude chcieť pomôcť, keď Ho budeme o niečo vo viere prosiť.