Slovak Czech English German Polish

Utorok, 11. februára 2003

Daniel šiel do svojho domu, v ktorom okná jeho hornej izby boli otvorené smerom k Jeruzalemu. Tam si tri razy denne kľakol na kolená, modlil sa a oslavoval svojho Boha. Sme povinní nežiť telu podľa tela. Veľké imperatívy, ktoré vyzývajú rozhodnúť sa. Koho budem poslúchať? Komu dovolím, aby bol mojou autoritou, aby mi hovoril, čo som povinný/-á urobiť? – – Dobre poznáme hranice svojich možností, vyčerpanie, slabosť. A o ďalšie povinnosti, o ktorých si navyše vôbec nemôžeme byť istí, či nás nezložia, nestojíme. Ešte máme mať autoritu navyše? Nie je ich dosť? Ale Božie slovo hovorí: “Vy ste neprijali ducha otroctva, aby ste sa zase báli.” Váš Boh, milovaní Boží, nie je despota, ale Otec. Prijali ste ducha synovstva. Tento Duch si dáva záležať aj na tom, aby sme boli ubezpečení, že sa o svoje postavenie nemusíme obávať. Neistota je nepríjemná. Zmaturujem? Urobím prijímačky? Narodí sa mi zdravé dieťatko? Podarí sa mi niesť moje trápenie? Zvládnem zabezpečiť živobytie? – – Sme milovaní Boží. Tento status nám patrí bez ohľadu na to, koľko Bohu, či ľuďom okolo seba dávame. Jeho vzťah k nám nezáleží na našej stabilite, výkonnosti, ale na rodičovskom rozhodnutí sa pre nás. Ostáva za ním stáť – napriek všetkému. Kým sme a koľko toho máme, o to nemusíme zápasiť. Máme za sebou Otca, ktorý nám ukáže miesto v živote a skutočnú hodnotu. Tá nezáleží od toho, koľko toho vládzeme vytvoriť. Veď máme dedičstvo! A to je dôvod na oslavu a chválu.