Slovak Czech English German Polish

Streda, 12. februára 2003

Kto by sa nebál Teba, Kráľ národov? Naozaj, Tebe to patrí. Fajn, že sme vykúpení. Nemusí nás deptať zákon. Je úžasné, že sme Božími synmi, že máme pripravené dedičstvo. Napriek tomuto všetkému sa “v terajšej dobe” spomína utrpenie. Ešte sme nedosiahli plnosť slávy. Ešte máme na čo čakať. – – Tento svet nie je naším trvalým bydliskom. Raz z neho budeme musieť, budeme môcť odísť. Utrpenie, ktoré nás stretáva, nie je definitívne, večné. Faktom je, že nás pokoruje, upozorňuje na krátkosť trvania vecí, vzťahov, na ktorých si zakladáme, privádza k smútku, slzám, bezmocnosti. Ale tu nie je koniec! – – Ak sme Boží, utrpenie je slabé, aby zrušilo Božiu námahu, Boží vklad za naše vykúpenie. Kristus neumrel zbytočne. Moc Jeho kríža je práve v tom, že nám žiadna bolesť, ktorú sme prijali, alebo spôsobili, neznemožní cestu k sláve. – – Naše stonanie pod ťarchou viny, starostí, choroby, vie Boh pretvoriť na živú nádej. Počítame s tým? Môžeme žiť z nádeje, ktorá žije z Božích sľubov. V nej nás Pán Boh učí podnikať aj to, čo by sme sa sami nikdy neodvážili. Nádej umiera posledná. Tá naša kresťanská, umiera až vtedy, keď na celkom osobné pozvanie vstúpime do Božej slávy. – – Dnes je našou úlohou myslieť, hovoriť a konať tak, aby aspoň čosi z tejto živej nádeje preniklo do šedivej skleslosti obyčajného dňa. Práve tu najlepšie vynikne.