Slovak Czech English German Polish

Piatok, 28. februára 2003

Tak sa vrátia tí, ktorých Hospodin vyslobodil,... dosiahnu radosť a veselosť, zmizne žiaľ a úpenie. Naše deti patria Bohu. Možno sa pýtaš, milý čitateľ, ako mohla Anna čosi také urobiť. Ako mohla dieťa, po ktorom túžila, ktoré bolo vymodlené, odovzdať do Éliho rúk. Načo o Samuela teda prosila? – – Anna, keď sa modlila, dala Bohu sľub: ak porodí syna, odovzdá ho do Jeho služby. Dobre totiž vedela, že jej dieťa nepatrí len jej, či jej mužovi, ale Pánu Bohu, lebo len vďaka Nemu sa malý Samuel narodil. Ona svoju časť povinností voči dieťaťu splnila. Prvé tri roky sa mu venovala a keď prišiel čas, splnila svoj sľub. – – Škoda, že rodičia zabúdajú, že deti, ktoré majú, sú vzácnym Božím darom. Darom, ktorý im Pán Boh zveril. Nie majetkom, s ktorým možno nakladať podľa svojej vôle. Deti nám Pán Boh nezveril na to, aby spĺňali naše predstavy a plány. Každé dieťa je jedinečná bytosť. A prvoradou úlohou rodičov je vydláždiť im cestu k Bohu. Luther hovoril, že rodičia sú “Božie masky.” Teda dieťa sa na základe vzťahu k nim učí dôverovať, milovať, rešpektovať autoritu. Oni mu svojím životom svedčia o tom, aký je Pán Boh. Deti patria Bohu. Sú vzácnym Božím vlastníctvom, ktoré rodičom bolo zverené. Z tohoto vyplýva nesmierna rodičovská zodpovednosť pred Bohom. Zodpovednosť, z ktorej sa nedá “vyzuť.” Naše deti sú Božím vlastníctvom. Nemusíme dať svoje deti do cirkevnej školy. Máme ich ale odovzdávať každý deň Pánu Bohu na modlitbách a pripomínať si tú nesmiernu zodpovednosť, ktorú za ne, ako za vzácny Boží dar máme.