Slovak Czech English German Polish

Utorok, 06. mája 2003

Kiež môj jazyk ospevuje tvoju reč, lebo všetky tvoje príkazy sú spravodlivé. Z buriny sa nemožno radovať. Niekto pripodobnil cirkev ku krásnej váze, ktorá však mala už v dobe apoštolov badateľné praskliny a v neskorších storočiach sa rozpadla na stovky úlomkov. Jestvuje aj iný obraz o cirkvi: rastúci strom, z jediného kmeňa ktorého vyrastajú, rozširujú sa, mnohé konáre a ratolesti. Nazdávam sa, že tento obraz je Písmu primeranejší. Predsa, keď strom má priniesť dobré ovocie, je nutné ho aj strihať, urobiť rez koruny, odstrániť divé výhonky zatieňujúce Slnko – Krista. Dnes takto zatieňujú Slnko napr. učenie, že Pán Boh si praje, aby každý kresťan bol bohatý (“evanjelium prosperity”) alebo, že vždy dostaneme, čo hovoríme (čo je však už nebiblický posun od viery v Boha k viere vo vlastnú vieru). Krista zatieňujú aj naivné predstavy, že máme moc zviazať satana. Písmo hovorí, že to neurobí človek, ale je to Božie dielo. Pavlove tvrdé slová o odvrátení sa od tých, čo zatieňujú Krista, teda nie sú výrazom netolerancie. Vyjadrujú skôr prirodzený postoj každého dobrého záhradníka – i toho, ktorý pracuje na Božej roli; postoj: neteším sa, keď mi v záhrade rastie burina. Keďže mimo Boha nemožno poznať dobro, buďme múdri v dobrom (Matúš 19,17), aby v nás samých nerástla burina. Nemožno sa z nej radovať.