Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 19. mája 2003

Pýtajte sa na odveké chodníky; kde je cesta k dobru, choďte po nej, a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Utekať pred vlastným dieťaťom? Toho by som sa nechcel dožiť, povie každý rodič, keď si číta tieto riadky z Božieho slova. Dávid uteká, aby ho nezabil vlastný syn. Ako je niečo také možné? Prečo sa Dávid dočká viac uznania a vernosti od cudzích (Ittaj Gatský, kňazi, Arkijec Chúšaj) ako od vlastného syna? Cítime, že je to dôsledok nevypestovaných hraníc, ktoré by medzi rodičom a dieťaťom mali existovať. Láska, úcta, rešpekt voči rodičovi nie sú dieťaťu priamo vrodené. Tie sa získavajú správnou výchovou. Defekt vo vzťahu medzi dieťaťom a rodičom prichádza vtedy, keď je lásky rodičovskej málo, alebo ak je bezbrehá. Láska, ktorá nepozná hranice, robí z rodiča otroka dieťaťa. Taký rodič nemôže byť autoritou pre svoje dieťa, dieťa voči nemu nepociťuje rešpekt. Aj keď naše antipatie sú pri čítaní príbehu zamerané proti Absolónovi, musíme konštatovať, že ani Dávid si vo výchove nepočínal najlepšie. Nepotrestal syna Amnóna, keď znásilnil Absolónovu sestru, Absolóna nepotrestal, keď zavraždil Amnóna (13.kap.), oči ma zatvorené aj pri príprave povstania (ťažko uveriť, že ho ako kráľa nikto neinformoval o Absolónovom poburovaní ľudu). Ak zatvárame oči pred previneniami našich deti, raz nám budú otvorené, ale výsledný pohľad nás iste tešiť nebude.