Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 22. mája 2003

Bázeň pred Hospodinom je jeho (Siona) pokladom. Akú pamiatku po sebe zanecháme? Človek túži zanechať po sebe viditeľnú stopu. Nechce, aby jeho celoživotné snaženia upadli do zabudnutia. Chce, aby na neho ľudia spomínali aj po jeho pozemskom putovaní. Preto si ľudia stavajú náhrobné kamene. Aj Absolón chce, aby jeho veľkosť ľudia obdivovali aj po jeho smrti (v.18). Je cieľavedomý človek. Dva roky strojí pomstu za svoju sestru (2.Samuelova 13,23-39), ide za svojím cieľom, šliapúc po najsvätejších hodnotách (kap.15 a 16). Chce byť prvým mužom v Izraeli, obdivovaný pre svoju krásu a moc. Pamätný stĺp v kráľovskom údolí, pripravované miesto posledného odpočinku, má byť naveky svedectvom jeho výnimočnosti. Dosiahol však opak. Je pochovaný ako pes, hodený do jamy. Hŕba kamenia, ktorú na neho nahádžu, je znamením potupy a opovrhnutia. Zanechanie viditeľnej životnej stopy, slávu a uznanie ľudí nám nezabezpečí kamenný pamätník, ani životná cesta plná egoizmu a násilia. Začnime skôr budovať iné pamätníky, ktoré sa nedajú zbúrať, ani sa časom nerozpadnú a mach ich nezarastie. Sú to pamätníky budované v srdciach ľudí skutkami lásky. Hroby takých ľudí sú možno neznáme, ale ich pamiatka žije v srdciach ľudí celé generácie. Aj dnešný deň, ktorý nám Pán Boh dal, je príležitosťou pre budovanie takého pamätníka v srdciach ľudí v našom okolí, cirkvi, národe, ale najmä vo svojej rodine.