Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 12. júna 2003

Keď Tvoje súdy dopadnú na zem, obyvatelia sveta učia sa spravodlivosti. Naša radosť. Sú kresťania, chápajúci svoj vzťah k Ježišovi ako veľmi vážny, neraz až úzkostlivý. Navonok to vyjadrujú – vážnou tvárou – bez úsmevu, so zvesenou hlavou a inými výraznými prejavmi, chcejúc potvrdiť pozitívnu kvalitu svojho kresťanstva. Mnohí členovia cirkvi veselosť, radosť úplne vylúčili z repertoáru svojho správania. Ako v Ženeve za vlády Jána Kalvína. Takíto ľudia sa nazdávajú, že veselosťou, prirodzenou uvoľnenosťou by svoju vieru vážne naštrbili a v očiach okolia by mohli získať titul svetákov. – – Takéto chápanie kresťanstva však nie je odôvodnené. Vidíme, ako Pán Kristus vstupoval nielen do domov smútku, ale aj radosti. Stretával sa a pomáhal tým, čo trpeli, ale neizoloval sa ani od tých, čo sa radovali a boli veselí. Vidíme ho na svadbe v Káne, kde prvým divom chcel udržať dobrú náladu a uchrániť domácich pred klebetami. Známa je Jeho rada, ktorú prebrali aj apoštolovia: Radovať sa s radujúcimi a plakať s plačúcimi. Apoštol Pavel v liste Filipským povzbudzuje: Radujte sa v Pánovi vždycky, opakujem, radujte sa! Vzťah k Pánovi Ježišovi by mal byť spojený s radosťou. Úprimnou kresťanskou radosťou. Veď, tak zaznelo anjelské posolstvo už pri narodení Pána Krista: Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu. Otvorme spevník a spočítajme, koľko adventných a vianočných piesní povzbudzuje k radosti kresťana. Veď už ten fakt sám o sebe, že Ježiš prišiel ako Záchranca hriešnikov, teda všetkých nás, naplňuje zbožné srdce radosťou. Preto môžeme aj my z pozície svojej zbožnosti a úprimného vzťahu k Pánovi Kristovi patriť k radostným ľuďom, ktorí prinášajú pokoj, optimizmus i nádej do prostredia, v ktorom žijeme.