Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 13. júla 2003

Ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky. Nie je nič jednoduchšie, ako niekoho odsúdiť, potupiť, ohovoriť. Už oveľa ťažšie je niekomu odpustiť, niekomu niečo dať. Najťažšie je však sám sebe priznať, že aj v mojom živote je mnoho takých vecí, ktoré by tam nemuseli byť. Sú mnohé veci, ktoré veľmi rýchle vidíme na iných a na sebe ich nevidíme, alebo ich označíme ako niečo úplne iné. Pán Ježiš sa počas svojho zemského putovania nebál odpúšťať, lebo vedel, že odpustenie prináša do života novú silu. Poznal som človeka, ktorý si stále v jednej veci bol sám v sebe veľmi istý a hovoril: “Mne sa toto nikdy nemôže stať.” Iný jeho kamarát mu už vtedy hovoril. “Nikdy nehovor nikdy.” A skutočne stalo sa mu to, o čom bol presvedčený, že sa mu to nikdy nemôže stať. Bol príliš pyšný na svoje schopnosti. Príliš veľa si o sebe myslel. Rád hovoril o iných a sám seba nestaval do svetla kríža Pána Ježiša Krista. Bol namyslený aj na svoje takmer príkladné kresťanstvo až do chvíle, keď mu Pán Boh dokázal, že nie je dokonalý. Stálo ho potom veľa síl a aj sĺz, kým mohol robiť pokánie a prijať Božiu silu ku novému životu. Už sa však nikdy nepovyšoval, nekritizoval, ale naopak, vždy pomáhal, keď videl, že niekto padol.