Slovak Czech English German Polish

Piatok, 15. augusta 2003

Ty ovládaš pyšné more, krotíš jeho vzduté vlny. Ježiš oslobodzuje od smrti. Najviac traumatizujúca realita nášho života je smrť. Myšlienka na ňu nás udržiava v akomsi zvláštnom napätí, ktoré odpútava našu pozornosť od svetských vecí a vedie nás k hodnotám skrytým pod povrchom každodennosti. Napriek tomu pociťujeme jej absurdnosť a obludnosť... V čom vlastne spočíva bolesť smrti? V zomieraní a v bolesti pozostalých. Smrť samotná nebolí. Nech by sme boli naplnení životným optimizmom a život nám prial dosiaľ iba zdravie, šťastie a úspechy, predsa sa nikto z nás nevyhne konfrontácii so smrťou. Môže sa tak stať počas pohrebu, návštevy ťažko chorého človeka, a najmä prítomnosť pri zomierajúcej milovanej osobe. Koľký žiaľ a bezmocnosť! To, že sme kresťania, nás nechráni od ľudskej bolesti pochádzajúcej zo smrti. Ale čo by nás malo odlišovať od všetkých, pre ktorých je smrť nekonečným oceánom bolesti, je naša nádej, ktorú máme v Bohu. Nádej, čiže očakávanie budúceho dobra od Boha aj v dotyku so smrťou. “Dievča nezomrelo, ale spí.” V Ježišovi sa bezhraničná smrť mení na spánok. A spánok slúži k načerpaniu nových síl, energie, ktorú budeme potrebovať po prebudení. Koľko existenčnej energie budeme potrebovať na nekonečnú oslavu Boha v nebi? Nech nás Pán napĺňa dôverou, ktorá nás uschopní hľadieť na smrť ako na spánok, ktorý nás prenesie k naplneniu našej viery.