Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 18. augusta 2003

Hospodine, veľká je tvoja vernosť. Pohľad očami Ježiša. Dnes je pondelok. A toto ráno už vôbec nedýcha pohodou rán sobotňajších, či nedeľňajších. Väčšinou sa aj ťažšie budíme a ani vstávať sa nám nechce. Hlavne, keď si spomenieme na všetky tie záležitosti, ktoré čakajú na našom pracovnom stole, všetko to, čo je potrebné vybaviť na úradoch, nekonečné čakanie u lekára atď. A do toho všetkého ešte to augustové dusno, ktoré tiež človeku nepridá. Možno, keď čítate tieto riadky, nič z toho, čo som napísal, nezažívate práve v tento pondelok. Avšak asi nemusíte loviť ďaleko v pamäti, aby ste si vybavili chvíle, keď vám trochu zvieralo žalúdok pred blížiacimi sa dňami. Prichádzajúce starosti a patálie ste brali ako nutné zlo, ako niečo, čo treba pretrpieť. Určite to pre vás nebolo niečo vzácne, niečo hodnotné. Niečo, čo by ste si dali do pamätníka. Ježiš stál pred podobnou situáciou, keď uzrel zástupy utýrané, bezmocné, stratené, blúdiace bez vodcu, pastiera. Ich situácia bola skutočne bezútešná, až taká, že Kristovi bolo ľudí ľúto. Avšak On neostal pri ľútosti, či vyronenej slze. To, čo by iní vnímali ako neprekonateľný problém, Ježiš vnímal ako žatvu, ako niečo vzácne, hodnotné, niečo, načo sa ľudia celý rok tešia a čo celý rok očakávajú. Skúsme sa aj my dnes pozrieť na všetky predchádzajúce problémy a ťažkosti očami Ježiša Krista a vnímať ich ako niečo vzácne a hodnotné v našich životoch. Vnímať ich ako pole, ktoré čaká na náš zásah, aby sa mohla zaskvieť naša viera.