Slovak Czech English German Polish

Utorok, 19. augusta 2003

Túžobne som očakával Hospodina, sklonil sa ku mne a počul moje volanie o pomoc. Nečakajme ovácie. My ľudia sme na niektoré veci zvyknutí. Sme presvedčení, že keď sa poctivo namáhame, keď sa snažíme, mali by sme byť odmenení. Hlavne, keď konáme dobro, prinášame ľuďom zvesť o pokoji, zapaľujeme iskierky nádeje a utierame slzy trápenia. Avšak opak je veľakrát pravdou a reakcia našich poslucháčov sa ani trochu nepodobá tomu, čo očakávame. Väčšina reaguje na naše svedectvo apaticky, niektorí sa nám vysmejú a u ďalších tak akurát spustíme lavínu hnevu, rozhorčenia a výčitiek, že ako len spravodlivý Boh môže dopustiť všetky tie neprávosti a zverstvá na svete. Miesto ovácií a potlesku narážame na ľahostajnosť a hnev. Avšak Ježiš nás učí, aby sme nečakali ovácie. Svet nás neprijíma s otvorenou náručou, lebo odhaľujeme jeho pravú podstatu, jeho zlo a sebectvo. Odhaľujeme, nie aby sme sa vysmiali, či demonštrovali svoju falošnú dokonalosť, ale aby sme priniesli pokoj tam, kde vládne zvada a nádej, tam, kde kraľuje zúfalstvo. Ovácie ľudí nám nepatria. Avšak to, čo nám nedajú ľudia, nám dáva a dá sám Ježiš, ktorý na nás čaká vo večnej sláve.