Slovak Czech English German Polish

Piatok, 12. septembra 2003

Preto ti prikazujem: Ochotne otváraj svoju ruku svojmu bratovi, biednemu i chudobnému v krajine! Úskalia svedectva medzi svojimi. Malo by byť samozrejmé, že s ľuďmi, s ktorými strávime najviac času, si budeme aj najlepšie rozumieť. No nie je to vždy také samozrejmé. V jednom rozhovore s neznámym mužom vo vlaku o náboženských veciach a vôbec o živote, svoju “vnútornú spoveď” začal slovami: Vám to môžem povedať, s vami sa už nestretnem! Prečo sa bojíme otvoriť si srdce pred svojimi najbližšími? Prečo je také ťažké rozprávať sa o Bohu, modliť sa s našimi rodičmi, s manželom, manželskou, s bratom, sestrou...? Určite je v tom veľa strachu, aby nás nevysmiali, keď im chceme hovoriť o svojich najvnútornejších myšlienkach, pocitoch, o tom, čomu veríme, aby nás neodmietli so slovami bez úcty a plnými predsudkov: Čo mi Ty budeš rozprávať, veď ja viem svoje, aký si ! Také slová veľmi bolia. Ešte viac utužujú ten začarovaný kruh, keď máme zábrany rozprávať sa spolu nielen o bežných všedných veciach. Žiaľ preto veľa dôležitých a dobrých vecí zostáva v našich rodinách navždy nevyslovených – zo strachu. Ježiš, proroci strach nemali, aj keď si za to pravé uznanie neodniesli. Ale nedajme sa odradiť. Matka cirkevného otca Augustína sa 14 rokov modlila, zrejme aj neraz rozprávala so svojím synom, kým z mnohých bludných a nešťastných ciest našiel cestu k Pánu Bohu. To je naša služba našim najbližším.