Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 15. septembra 2003

Ty si moja nádej, Pane, Hospodine, tebe dôverujem od mladosti. Pozdvihol oči k nebu, dobrorečil. Ľudstvu dneška nie je už takmer nič nemožné. Sme obklopení počítačmi, internetom, žijeme v dobe veľkej revolúcie poznania, snívame o osídlení vesmíru... a desí nás bieda mnohých. Väčšina ľudí na planéte hladuje. Mnohí nemajú strechu nad hlavou. Po zemi chodia živé mŕtvoly drogovo závislých ľudí. AIDS kosí svet. Planéta hynie od znečistenia ovzdušia, vody i pôdy. Trpia zvieratá, rastliny. Človek žije v neistote, je nezamestnanosť, vytráca sa láska medzi ľuďmi, deti nemajú úctu k rodičom, starším... morálka upadá... – – Ako je možné, že vzdelaný človek priviedol do takého úbohého stavu túto zem i ľudské srdce?! Pán Ježiš Kristus každú prácu, každý svoj krok zveroval do Božích rúk – prosil o poznanie Božej vôle, prosil o požehnanie každého skutku a za všetko vždy ďakoval, dobrorečil. A my? Ako často voláme k Stvoriteľovi, aby On riadil našu zem, život? A ako často ďakujeme? – – Žijeme bez poznania Božej vôle, bez túžby chodiť s Ním, bez spoliehania na Neho. A preto sme padli. Ale Boh čaká a túži po našom návrate k Nemu. Vráťme sa k nášmu Otcovi ešte dnes. Zajtra už nemusí byť príležitosť.