Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 03. novembra 2003

Ja, moje ruky rozvinuli nebesá a ja som ustanovil všetky ich voje. Ako obstojím pred Bohom? Jób si prial, aby sa nebol nikdy narodil, ale keď sa cítil o niečo lepšie, bolo mu ľúto, že jeho dni preleteli ako “orol, ktorý sa vrhá na korisť”. Podobné pocity mávame aj my, ľudia tohto storočia. Jób na začiatku tejto kapitoly poukazuje na to, že Božie zámery sú pre nás častokrát zahalené tajomstvom. Pokúšať sa vystopovať Božie cesty je márne. Jób mohol dúfať iba v Božiu dobrotu a veriť, že jedného dňa mu budú veci jasné. Podobne ako on, ani my často nerozumieme Božím cestám, ale môžeme dôverovať Jeho láske. – – Na základe svojej skúsenosti bol Jób schopný prijať svoj údel a udržať si vieru v Božiu spravodlivosť a milosť napriek tomu, že Božie cesty boli pre neho často nepochopiteľné. Je zaujímavé všimnúť si, ako sa s Bohom dohadoval skôr, než k tomu poznaniu dospel. Správne rozpoznal, že Boh nie je ako človek. Nemohol sa s Ním súdiť, že je príčinou jeho problémov, hoci si to určitý čas myslel. Trpiaci Jób je zmätený z toho, ako sa Boh voči nemu zachoval. Bez ohľadu na Jóbove duchovné vzostupy a pády môže byť jeho svedectvo pre nás požehnaním. Podobne, ako Jób, môžeme aj my dôverovať nášmu Pánovi, hoci niekedy nerozumieme Jeho cestám a spôsobu, akým s nami zaobchádza. Ako to cítiš a čo si myslíš o Bohu ty?