Slovak Czech English German Polish

Streda, 12. novembra 2003

Hospodin, Pán mi je na pomoci, preto som nevyšiel na posmech. V pokore sa skloňme pred svojím Tvorcom. V lese za riekou bolo veľké mravenisko. Nad mraveniskom rástol ružový krík. Jeden z mravcov-robotníkov sa jedno pekné ráno vydriapal hore, na ružový krík a rozhliadol sa doďaleka. Zhora sa mu zdalo, že vidí nielen svoje rodné mravenisko, ale hádam aj celý svet. Naplnilo ho to hrdosťou, pocitom šťastia a výnimočnosti. Keď sa vrátil späť do mraveniska, vyrozprával svojim priateľom mravcom svoj príbeh. “Predstavte si, z ružového kríka som dovidel až na koniec sveta!” Všetko by bolo pekné, lenže maličký mravec si nevšimol, že nad ružovým kríkom stál veľký smrek. Pri veľkom smreku stál ďalší a ďalší, bol tam celý les. Cez les tiekol potok, ktorý sa vlieval do rieky, tá tiekla ďalej, do mora. Nevidel žiadne mestá, dediny, polia a lúky. Povieme si, úbohý malý tvor, ako len môže byť taký naivný. Veď svet je taký obrovský, nedá sa vidieť celý z jedného ružového kríka. A ako často sa aj my podobáme na tohto malého mravca. Zdá sa nám, že sme už všade boli, všetko sme videli, všetko poznáme. Že môžeme dokonca aj Pánu Bohu “radiť”, čo by mal a čo nemal robiť. V takej chvíli si vždy spomeňme na odpoveď, ktorú Boh dal Jóbovi. “Kde si bol, keď som kládol základy zeme?...” Jóbova pokorná odpoveď by mala byť aj našou odpoveďou: “Ajhľa, som primalý...ruku si kladiem na ústa...”