Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 14. decembra 2003

Ja však zostávam stále s tebou, držíš ma za pravicu. 8.2.1989 zasiahlo Arménsko veľké zemetrasenie. Trvalo iba štyri minúty a zanechalo za sebou 30 000 obetí a veľké materiálne škody. – – Hneď po zemetrasení, jeden otec utekal ku škole, kde bol jeho syn. Nebolo to jednoduché. Všetko bolo pokryté ruinami zrútených domov. Vládol nepredstaviteľný chaos. Keď sa konečne dostal ku škole, zistil, že aj tá podľahla ničivej sile zemetrasenia. Ostala z nej iba hŕba ruín. Po prvom šoku si spomenul na sľub, ktorý dal synovi: “Nech sa deje čokoľvek, ja budem vždy s tebou.” Slzy mu zaplavili oči. Keď sa pozeral na tú hŕbu ruín, pripadal si veľmi bezmocný a zúfalý. – – No sľub, ktorý dal synovi, ho hnal konať. Usiloval sa spomenúť si, kde sa nachádzala trieda, do ktorej chodil jeho syn. Bolo to v pravom zadnom rohu budovy. Ihneď začal na tom mieste odstraňovať trosky budovy. – – O chvíľu začali prichádzať ďalší rodičia. Ozývali sa srdcervúce výkriky: “Môj syn! Moja dcéra!” Mnohí v dobrom úmysle skúšali prehovoriť otca, ktorý odstraňoval trosky: “Nemôžeš im už pomôcť!” “Sú mŕtvi!” “Choď domov a poteš manželku!” “Tu už nemôžeš nič urobiť. Robíš veci ešte horšími, než sú!” – – On však zakaždým odpovedal rovnako: “Poďte mi pomôcť!” A pokračoval v práci. Aj veliteľ požiarnikov na neho naliehal, aby prestal: “Nemáme nič pod kontrolou. Môže unikať plyn! Každú chvíľu môže vzbĺknuť oheň - explózia. Ste vo veľkom nebezpečenstve! My sa o to postaráme! Choďte domov, do bezpečia!” Aj jemu odpovedal podobne ako ostatným: “Poďte mi pomôcť!” No nikto sa nechcel vystaviť riziku. – – Keď prišla polícia, znovu na neho naliehali: “Nerobte hlúposti! Hrozí vám nebezpečenstvo! Každú chvíľu tu môže niečo vybuchnúť!” No otec sa nevzdal a odpovedal: “Poďte mi pomôcť!” – – Odvážne pokračoval sám v kopaní a odstraňovaní trosiek, pretože chcel vedieť odpoveď na otázku: “Je môj syn mŕtvy alebo živý?” Pracoval 8... 12... 24 hodín a potom, po 38 hodinách, keď odvalil ťažký betónový blok, zdalo sa mu, že začul synov hlas. Vykríkol zo všetkých síl meno syna: “Armand!” A hneď začul spod trosiek odpoveď: “Ocko?! To je môj ocko! Ocko, ja som všetkým hovoril, aby sa nebáli. Povedal som im, že ty pre mňa prídeš a keď ma zachrániš, tak zachrániš aj ich! Ja som im hovoril, že si mi sľúbil, že budeš vždy so mnou, nech sa deje čokoľvek!” – – “Ste všetci v poriadku?” pýtal sa otec, pričom mu slzy tiekli po tvári. – – “Sme štrnásti z triedy, ktorým sa podarilo prežiť. Sme hladní, smädní a doškriabaní. Mali sme šťastie... Keď sa budova zrútila, strop sa prelomil na dvoje a dopadol tak, že urobil akoby striešku nad nami... To nás zachránilo.” – – Otec rýchlo poodhadzoval ďalšie trosky. Konečne vznikol dostatočný otvor, cez ktorý mohli deti vyjsť von. – – “Poď, syn môj!” – – “Nie otec. Nech idú ostatné deti prvé... Ja viem, že ma odtiaľ dostaneš...” – – Preto nič nesúďte predčasne, dokiaľ nepríde Pán, ktorý osvieti to, čo je vo tme skryté, a zjaví úmysly sŕdc, a vtedy každý dostane pochvalu od Boha.