Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 18. januára 2004

Hospodin hovoril s Mojžišom tvárou v tvár, ako sa človek rozpráva so svojím priateľom. Spoločná služba v láske. Podnety a potom spôsoby budovania cirkevného zboru a udržiavania ho pri živote zostávajú také isté, aké boli na počiatku kresťanstva: je to zvesť o Božej múdrosti v Kristovi. Zvesť o ukrižovanom a vzkriesenom Pánovi. Nie je a nebude inej príčiny zhromažďovať sa v nedeliach a sviatkoch v kostole na službách Božích. Na nich Duchom obdarený - obdarená káže, zvestuje v prorockom duchu. Slová “prorok, proroctvo, prorokovanie”, aj pričinením kresťanov, akosi zvetrali, stratili na pravom význame. Napríklad za proroka a proroctvo sa dnes už myslí aj predpoveď počasia na “zajtra” a pod. Takéto slová majú zatiaľ biblický základ, áno v Božom poverení jednotlivých mužov hovoriť, prorokovať, t. j. ohlasovať Božie slovo, Božiu vôľu (v dobe starozmluvnej), evanjelizovať a misionovať kázňou o Ježišovi ako Kristovi v našich dňoch. Poverený, poverená toto šíriť, zvestovať a vykladať smie len vtedy, ak je proroctvo alebo kázeň v súlade s jeho vierou: len herec môže prednášať, artikulovať aj to, čomu sám neverí. Na kresťanskej kazateľnici stojí však Duchom obdarený človek, ktorý opakuje to isté, čo v prorockom duchu hovoril apoštol po Kristovom vstúpení na nebesia: že Pán Ježiš nám smrťou na Golgote a vzkriesením na tretí deň získal spásu a zasľúbil prebývanie vo večnom živote, s tým, že  Boha uvidíme tvárou v tvár... Toto, ako posolstvo Evanjelia zvestované v prorockom duchu, smieme my, ostatní účastníci služieb Božích (teraz máme na mysli spoločné počúvanie) počúvať a prijímať aj s tými závermi, ktoré vychádzajú z Evanjelia: slúžiť v láske každý na tom mieste, na ktoré je postavený na základe nielen svojho vzdelania, umu, šikovnosti, ale aj Božieho určenia, vyvolenia (teraz máme na mysli predovšetkým kazateľov,kazateľky Božieho slova, teda prorokov v novozmluvnom zmysle): verne slúžiť! Tento prívlastok je taký jasný, že nepotrebuje bližšie vysvetľovanie. Len konať ako verní veriaci. – Služby Božie sme začali modlitbou, vrcholiaci bod zhromaždenia (kázeň) sme zakončili spoločnou modlitbou a toto modlenie pretrváva “ustavične”: veriaci kresťan nemôže byť a preto ani neostáva bez modlitby v nedeľu na službách Božích, doma v rodine a aj v “komôrke srdca”, nech je kdekoľvek. Modlitba zostáva prameňom posily a usmernenia, je prakticky v myslení na blížnych v ich radosti, žalosti i potrebách, pretože kresťan (evanjelický, katolícky, baptistický...) nemôže a nechce byť múdry len pre seba. Je predsa obdarený Duchom, tou Božou múdrosťou, ktorá chce byť a aj je Mocou, ktorá vykonáva spravodlivé dobro, teda potvrdzuje vieru láskou a službou...